História

Chotár obce bol obývaný už v praveku a najstaršie vierohodná pamiatka pochádza z obdobia neolitu. Ďalej sa našlo eneolitické sídlisko s kanelovanou keramikou, žiarové hroby severopanónskej kultúry zo staršej doby bronzovej, sídlisko a pohrebisko karpatskej mohylovej kultúry zo strednej doby bronzovej, laténske hroby a rímska strážna veža (burgus) zo 4. stor. n. l.

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z r. 1138 (villa Helenba, Chelenba), keď bola kráľovským resp. vojvodským majetkom. Okolo r. 1108 vojvoda Álmos daroval dömösskému prepošstvu 33 helenbských rybárov, ktorých zaopatril zemou, lesom a pasienkami pri Ipli, za čo museli každú stredu odovzdávať 30 rýb. Dokonca poznáme mená týchto rybárov: Babita, Bata, Begus, Beris, Blascu, Boin, Budmer, Dalasa, Kuker, Matheus, Michal, Milata cum fratre, Milgozt, Modi, Namest, Nanasa, Nanasal, Nimiga, Perbuse cum filio Malcu, Pucica, Sedin, Selpe, Sunku (Sumku), Tusica, Vloscina, Werete, Wersun, Wieneg, Worca. V spomínanom roku 1138, keď bolo všetko spísané, im ešte kráľ Belo II. daroval 1 poplužie ornej pôdy, 8 volov a 4 domácnosti. Zmienky o je tunajšom ovocinárstve pochádzajú už z r. 1234. V časoch panovania kráľa Ondrej II. (1205–1235) tu totiž bol vynikajúci ovocný sad arcibiskupa Róberta, o ktorom sa zaujímavo zmieňuje kráľovské nariadenie, podľa ktorého bude vymeraný trest smrti tým dunajským rybárom, ktorí budú kradnúť ovocie z arcibiskupovej záhrady na ostrove Helemba. Pri zaniknutom arcibiskupskom letohrádku archeologóvia objavili viacero rybárskych hrobov. Aj neskôr sa zachovali správy o arcibiskupských ovocných sadoch na ostrove, ktorý sa v tých časoch tiahol až k obci Szob a bol dlhý 5 km. Prvá obec ležala v miestach bývalého poľnohospodárskeho družstva. Bola zničená Tatármi a obyvatelia sa presťahovali na dunajský ostrov. Roku 1262 obec natrvalo prešla do rúk ostrihomského arcibiskupa a je zapísaná ako Helunba.
V r. 1335 obec vystupuje pod menom Helymbafalua, Heleba. Kráľ Karol Róbert tu mal lovecký revír (r. 1339). Kráľ Ľudovít II. (1516–1526) Helembu daroval Bakóczovej kaplnke v Ostrihome a tak sa obec stala majetkom ostrihomskej stoličnej kapituly.

V roku 1526 vtrhli do Uhorska Turci a po tragickej bitke pri Moháči sa začala 150 ročná okupácia. Blízky Ostrihomský hrad, bývalé arcibiskupské sídlo, sa od roku 1543 stal sídlom sandžaku (prápor, menšia územná jednotka ako vijálet - provincia, na čele ktorej stál sandžakbeg). Obec sa razom ocitla v susedstve nebezpečného nepriateľa, ktorému musela odvádzať poplatky. Svedčia o tom súpisy tureckých vyberačov daní (deftere), z ktorých sa mnoho dozvedáme o situácii v jednotlivých obciach.
V súpise tureckých vyberačov daní z rokoch 1552-1553 je v obci zapísaných 6 domov. V tureckom defteri z r. 1570 je obec zapísaná ako Helenba, bolo tu 17 domov. Dane sa platili sa pšenicu, zmiešané obilie, úle, ošípané, nevestu, sudy, za právo na pasenie, za výnos z „Kelemen szigetu“ oproti dedine, platilo sa hájovné, desiatok za mušt, ovocie, konope a kapustu a príležitostné dane. Odvádzala sa platba vo výške 5160 akče. Zaujímavé je, že v súpise majetkov z r. 1549 a ani v súpise domov z r. 1598 sa Helemba nespomína, čo by mohlo dokazovať, že obyvatelia z obavy pred Turkami obec opustili. Všetky okolité obce v týchto súpisoch sú zaznačené.

Defteri z roku 1664 spomína Helenbu ako malú obec - súčasť ejáletu (provincia Nové Zámky), náhije (okres) Hond (Hont), livá (prápor) Ujvár. V obci bolo 20 domácností a 423 džizjepovinných (daň na hlavu) osôb. Desiatky sa platili za pšenicu, zmiešané obilie, fazuľu a hrach, mušt, ľan, konope a ovocie. Dane sa platili za drevo a seno, právo pasenia, vršu (pasca na ryby) a rybolov na rieke Dunaj, za nevestu, sudy, záhradu, ovádzalo sa hájovné, príležitostné dane a pozemková daň. Daň z jednokolesového mlyna patrila zaimovi (majiteľovi feudálneho majetku zeámetu) Hadži Ahmedovi a teda mlyn bol v jeho rukách. Celková suma 8.300 akče (malý strieborný osmanký peniaz) svedčí o menšej obci. Koncom tureckej okupácie, keď sa obnovili kruté boje, obec zanikla. Zničili ju buď tureckí vojaci, alebo oslobodzujúce kresťanské vojská (napr. poľského kráľa Jána Sobieskeho). Súpis z roku 1696 jasne hovorí o zničenom osídlení. Obyvatelia predtým odtiaľto zo strachu utiekli do okolitých lesov, starci a deti hľadali bezpečie a ochranu v starom kostole.
Ten však Turci vypálili, farárov vyhnali alebo zabili. V tom čase už bolo medzi obyvateľstvom dlhšiu dobu zakorenené kalvínske náboženské vyznanie (zrejme už od polovice 16. stor.).

Až na konci 17. stor. sa obyvatelia vrátili. Z časti sa usídlili na mieste dnešnej obce, časť osídlenia ležala nižšie. Za posledného protihabsburgského povstania Ferenca II. Rákócziho (1703–1711) obyvateľstvo tiež veľa trpelo. Žitný ostrov sa stal veľkou základňou kurucov a aj helenbania sa bezvýhradne postavili na stranu povstalcov. Dokonca v okolí mal rozsiahle majetky kurucký generál János Bottyán (slepý). Po potlačení povstania v r. 1711 vypukol v celej krajine mor, čo značne zdecimovalo tunajšie obyvateľstvo. V r. 1715 tu bolo 19 domov a zemepánom bola ostrihomská kapitula. V r. 1737 boli stanovené hranice chotára Helemby a susednýcich obcí. Napriek katolíckemu vyznaniu zemepána sa tu dlho nepodarilo potlačiť kalvíske náboženské vyznanie a až v r. 1777 sa obyvatelia znova stali katolíkmi. Päť rodín, ktoré ostali kalvínmi, sa odtiaľ odsťahovalo.
Historik András K. Vályi v r. 1797 opisuje obec takto: „Hellenba. Maďarská dedina v Hontianskej župe, zemepánom panstvo esztergomskej kapituly, obyvatelia sú katolíkmi, leží pri vodách Dunaja, od Esztergomu na jeden a pol míle, je fíliou farnosti v Salke, na jej poliach sa urodí dobré obilie, sú rozdelené na osevy, pasienkov a lúk má dosť.“ Obec sa rozvíjala, svedčí o tom údaj z r.1828, keď tu bolo už 81 domov a 489 obyvateľov.
V r. 1831 aj v Helembe vypukla cholerová nákaza. V r. 1838 obec značne poškodila veľká povodeň, keď sa zrútilo 54 domov a táto časť dediny bola presídlená na dnešné miesto.

Udalosti maďarského povstania 1848/49 sa obce dotkli len v malej miere. Do honvédskeho vojska odtiaľ narukovalo 10 miestnych obyvateľov a boli zaradení do 18. práporu Komárom - Vác spolu s brancami zo župy Esztergom, Hont, Komárom a Nógrád. V časoch okolo bitky pri Nagysalló (dnes Tekovské Lužany) 19. apríla 1849 sa v obci objavilo niekoľko honvédov. Pri Helembe niekoľkokrát pretiahli skupiny honvédskych a rakúskych vojsk. Významný sa ukázal rok 1850, keď cez chotár obce viedla železničná trať Vác – Prešporok cez s významný most Helemba - Szob, ktorý sa po rekonštrukcii zachoval dodnes.

Skvelý historik Elek Fényes v r. 1851 charakterizuje obec nasledovne: „Helemba, maďarská dedina v Hontskej župe, blízko ústia Ipľa a Dunaja; 540 kat. obyv., farský kostol. Veľký dubový les. Vinohrad. Zepemánom je ostrihomská kapitula. P. p. Vác.“ V r. 1876 Helembu znova postihla veľká povodeň. Roky 1887 a 1890 boli pohromou pre vinohradníkov, keď fyloxéra zničina vinice a bolo potrebné ich znova vysádzať. Obyvatelia boli hlavne poľnohopodármi a vinohradníkni.
V r. 1893 boli najväčšími zemepánmi obec Helemba s 267 katastrálnymi jutrami a ostrihomská kapitula 1430 k. j., v r. 1911 to bola stále ostrihomská kapitula (1355 k. j.) a bývali urbárnici (170 k. j.).

Vypuknutie I. svetovej vojny (1914–1918) pospolitému ľudu priniesol iba biedu a žiaľ. Na bojiskách padlo 35 Helembanov. V r. 1918 znamenal koniec rakúsko-uhorskej monarchie a vznik I. Československa, ktorého sa Helemba stala súčasťou. Veľa sa toho však nezmenilo, bola naďalej poľnohospodárskou obcou. V apríli 1919 aj sem vtrhli vojaci boľševickej Červenej armády Bélu Kuna a odtiahli až začiatkom júna.
Samozrejme vznikali pohraničné stráže aj na hranici s Maďarskom, neskôr boli postavené kasárne. Po roku 1920 bol založený Dobrovoľný hasičský zbor, ktorého iniciátormi boli János Benkó, József Benkó, János Dutka a Kálmán Engel. Tunajší obyvatelia predávali a nakupovali hlavne na jarmokoch a trhoch v Parkane, v zime sa zaoberali ťažbou dreva na kúrenie a povoznícvom. Lesy totiž aj v tomto čase patrili hlavne kapitule, ale isté diely aj tunajšiemu obyvateľstvu.
Na základe rozhodnutia Viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 bola obec znovu pripojená k Maďarsku. V r. 1940 sa veliteľom Dobrovoľného hasičského zboru stal Pál Kovács (zbor je činný dodnes). V roku 1944 boli tunajšími gazdami strieborného klasu (uznanie za úroveň hospodárenie v Maďarsku) János Bálint (5 k. j.), János Benkó (3 k. j.), József Benkó (4 k. j.), József Bogdány (6 k. j.), Ferenc Cselétha (18 k. j.), Pál Cselétha (4 k. j.), József Dutka (7 k. j.), Pál Dutka (5 k. j.), András Hatala (1 k. j.), Ferenc Hatala (7 k. j.), Gyula József Kovács, Pál Kovács (3 k. j.), János Laki (6 k. j.), Ferenc Laki (4 k. j.), Ferenc Mácsai, Márton Mácsai (4 k. j.), Lajos Magyar (10 k. j.), Lajos Pál (3 k. j.), Ferenc Sallai (11 k. j.), Pál Sallai (11 k. j.), Péter Sallai (2 k. j.), József Scheili (3 k. j.), Károly Szajkó (6 k. j.), Ferenc Szeneczki (14 k. j., József Szölgyén ml. (16 k. j.), János Szölgyén (16 k. j.), Gyula Tóth (6 k. j.), Ferenc Tóth (2 k. j.), Lajos Tóth st. (1 k. j.), Lajos Tóth ml. (2 k. j.),. Lajos Tóth najml. (8 k. j.), Miklós Tóth -Böcze (5 k. j.), Péter Tóth (8 k. j.), Károly Zsibrita (6 k. j.) a László Zsibrita (8 k. j.). Tohto roku sa začalo s eklektrifikáciou obce, ale práce neboli ukončené.

Kruté boje v Poilplí a Pohroní sa odohrávali v decembri 1944, keď vojaci Ukrajinského frontu mali z Budapešti vytlačiť Nemcov. Počas týchto bojov bola obec značne poškodená. Vojna sa tu skončila 24. decembra 1944. Na bojiskách II. svetovej vojny padlo 8 miestnych obyvateľov.
Po skončení II. svetovej vojny sa Helenba znova stala súčasťou Československa. V r. 1946 bola založená Telovýchovná jednota. V tých časoch bola medzi ľuďmi tiesnivá atmosféra: obyvateľstvo maďarskej národnosti bolo zbavené občianskych práv, boli zatvorené školy s maďarským vyučovacím jazykom.
V rámci výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom boli odtiaľto násilne deportované 4 rodiny a na nútené práce do Čiech bolo odvlečených 36 osôb. V roku 1948 bolo meno obce poslovenčené na Chľaba. Nasledovalo pokojnejšie obdobie. V r. 1952 bolo založené JRD, zaoberajúce sa aj ovocinárstvom, vinohradníctvom a rybným hospodárstvom. V rokoch 1955–56 bolo ukončená eklektrifikácia obce a v r. 1965 vybudovaný vodovod pitnej vody. Zakladali sa povolené spoločensko-kultúrne organizácie (1948 Červený kríž a Zväzarm, 1950 Csemadok, 1953 Zväz malozáhradkárov, 1955 Združenie Poľovnícky zväz a pod.). V r. 1962-73 bola postavená budova nákupného strediska, v r. 1973 domu smútku, do r. 1975 budova kultúreho domu aj s priestormi MNV (dnes OcÚ) a v r. 1978 materská škola. V r. 1973 bolo tunajšie JRD zlúčené s JRD Kamenica nad Hronom a Bajtava do JRD „Rozkvet“ so sídlom v Kamenici nad Hronom. Boli spevnené cesty a vybudované chodníky. V rámci individuálnej výstavby bytov sa stavali nové rodinné domy, staré zas boli prestavané. Tak sa tvár obce značne zmenila.

V obci bol kameňolom na ťažbu andezitu, ktorý bol zrušený v r. 1983. Väčšina obyvateľov donedávna pracovala v poľnohospodárstve a v priemyselných podnikoch v Štúrove. Začiatkom 90. rokov 20. stor. sa obce osamostatnili a boli zriadené miestne samosprávy. Chľaba všetky investície investovala z vlastných prostriedkov. Vybudovali sa odtokové kanále na dažďovú vodu, ktoré boli dokončené v r. 1995. Na pomoc telovýchovy a športu samospráva v r. 1992 prispela postavením šatní na miestnom futbalovom ihriskom. V r. 1994 bol rozšírený vodovod do miestnej časti „Bánya“. Koncom 90-tych rokov boli vybudované oporné múry popri hlavnej ceste. Samospráva obce má smelé plány hlavne na poli rozvíjania vidieckeho turizmu aj v spolupráci s maďarskými susedmi. Zaujímavý je vývoj počtu obyvateľstvo v obci: 1869 - 697, 1880 - 767, 1890 - 852, 1900 - 930, 1910 - 1040, 1921 - 1119, 1930 - 1244, 1940 - 1173, 1948 - 1124, 1961 - 1268, 1970 - 1170, 1980 - 990 a v súčasnosti 702 obyvateľov.

Všeličo prezrádzajú aj chotárne názvy. Spomeňme aspoň niektoré (záznam z r. 1865). Keserűs - zalesnené najvyššie miesto chotára, z ktorého za dobrých poveternostných pomienok možno vidieť aj pevnosť Komárno. Kovácspatak - les pri Kamenici n/H, kde kováči príležitostne pálili uhlie. Csónakkő - zalesnený skalnatý štít, pod ktorým je vyschnuté jazero Nádas, ale kedysi sa tu ťažilo tŕstie. Királyszéke - v hlbokom lese dolina v tvare koryta, ktorej meno podľa tradície pochádza z čias panovania kráľa Ľudovíta Veľkého (vraj pri ceste do kláštora Márianosztra tu panovník často poľoval a oddychoval). Asáncz - klčovisko, ktoré dostalo meno od valu medzi Chľabou a Leľou.
V častiach medzi lesmi Nyerges, Lojtos, Somogyoldal, Gátoldal a Pogányárok stáli stavby ostrihomskej kapituly (bírešký dom a ovčín). Viskók gödre - vo vojnových časoch sa tu v jamách alebo podzemných obydliach medzi hustými lesmi skrývali tunajší obyvatelia (podobne aj v časoch tureckých vojen). Kapitány rét - bývalý ostrov na druhej strane Ipľa, kde stála akási budova hradného kapitána Domásda či Domaska, z ktorého sa zachovali iba zvyšky múrov a pivnice. Öreg házhelyek - pred povodňou v r. 1838 tu stála časť domov obce. Tó állás - pred rokom 1845 tu bol prístav rieky Ipeľ. Völgy oldal a Ujszöllők - tu boli vinohrady na dobrej hline.